Milí čitatelia,
zopár riadkov o mne. Narodila som sa 19. dec. 1940
v Račišdorfe.
Keď som mala 3 roky, zomrel mi otec, a tak som
zostala sama s mamou.
V Rači som ukončila Základnú školu a zmaturovala
som v Krasňanoch v roku 1958.
Keďže som milovala angličtinu, chcela som pokračovať
v štúdiu na Filozofickej fakulte. Prijímacie skúšky boli úspešné, no žiaľ
prijali len vyvolených a do tej skupiny som ja určite nepatrila. Ponúkli mi síce
všetky možné a nemožné technické smery, od baníctva a hutníctva, no to bolo
bezpredmetné.
Nájsť si prácu bolo ťažké. Nakoniec som našla prácu
v BEZ-ke, vo výpočtovom stredisku. Nebolo to nič zvláštne, bola to práca na úkol,
rýchlosť a presnosť bola dôležitá pri prenášaní dát na štítky.
Neostala som tam dlhšie ako dva roky a našla som
si niečo lepšie a tak to pokračovalo ďalej.
V Rači som žila do júna roku 1973, keď skončil syn
prvú triedu a narodila sa mi dcéra a presťahovali sme sa na Záluhy.
Po krátkej materskej som sa vrátila do práce, jeden
plat nestačil. Mala som veľmi dobré a zaujímavé zamestnanie, kde som aspoň pasívne
využívala moje znalosti angličtiny.
Zaujal ma v novinách jeden atraktívny inzerát. Požiadavky
- organizačné schopnosti, jazyky a viacročná administratívna prax. Toto som spĺňala
na 100%, len jedna vec mi chýbala, červená knižočka, keďže v náplni práce bol
aj diplomatický protokol. Bola som prijatá, práca ma bavila, bolo to náročné a
veľmi zaujímavé.
Hovorí sa, že nie je všetko zlato, čo sa blyští,
tak som dostala rôzne myšlienky túto prácu ukončiť, lenže navždy. Dôvod? Čítajte
ďalej...
V roku 1982 sme sa rozhodli ísť na dovolenku, ze
ak sa podarí ísť do Grécka, to bolo populárne v tom čase. Podarilo sa, ale Grécko
sme nevideli, nakoľko sme sa rozhodli ostať hneď u prvých západných susedov a išli
sme do „HILTONA“
- tak volali utečenci Treiskirchen.
Po mesiacoch čakania sme v apríli 1983 odleteli do
Kanady, kde žijeme doteraz.