Nemyslela som, že ešte budem písať nejaký príspevok na račan.sk. Mýlila som sa.
Zaujal ma článok Ani Polakovičovej o epidémii brušného týfusu.
Čo nie je najlepšia spomienka.
Čo nie je najlepšia spomienka.
Článok som si prečítala pozorne. Prvý raz rýchle, len tak, a potom znova aj viackrát. Čo mňa najviac zaujalo, rozmýšľala som, kto článok napísal, lebo je to veľmi podrobne opísane. Ja toľko podrobností o tom neviem, keďže nie som celkom z Dolného konca, ale z ulice Pri vinohradoch. Bola som asi konečná pacientka. Keďže to začalo naozaj dosť ďaleko od nás a ja som vtedy bola zamestnaná, tak som nemala možnosť ani počuť o tom, nakoľko okolo nás nikto nič nevedel.
Skutočne si nepamätám, aký bol deň, len viem, že som išla k lekárovi, že ma bolí v hrdle a že to bude asi angína, nič nové pod slnkom, angína. Lekár ma vypísal, nakoľko som mala aj nejakú horúčku, a aby som mohla dať do práce lístok. Lenže, bolo nejako v ranných hodinách, niekto klopal na dvere a otvorila som a záchranári. Nepamätám si, možno, že to bol pán PULC, neviem, bol to šok.
Povedali mi, že musím ísť s nimi, že každý, kto je vypísaný u dr. HLAVÁČA, musí ísť do nemocnice. Vraj za 3 dni budem doma, len musím ísť na nejaký test. Vtedy sme nič o týfuse my nevedeli. Neviem, ako som išla do sanitky, ani ako ma viezli, v živote som nebola v nemocnici. Nikdy som nepočula o cholera barakoch, nebol dôvod, a zrazu sa ocitnem v nejakom strašnom zariadení, kde je zima. Čudné, čo sa dialo v ten deň mi vyšlo z hlavy, lebo možno, že som sa tak ani nebála, ja som bola už dosť stará. Skôr som mala strach o moju mamu. Musela byť v strašnom rozpoložení, lebo mali sme len jedna druhú, keďže môj otec zomrel v mojom rannom veku, čiže 3-ročnej.
Keď sa mi niečo stalo, išli sme k dr. HLAVÁČOVI a vždy povedal mojej mame „Keby som ťa nepoznal, ako sa o ňu bojíš, pošlem vás do nemocnice“. To bolo vždy. Mávala som špeciality v detstve a keďže som vedela, že moja mama sa o mňa vždy bála, tak som jej nepovedala napr. že mám vred na ruke, ako 9-ročná, tak som si to preniesla na viečko oka a keď ma doktor videl, každý deň mi to ošetroval, že to patrilo do nemocnice, ale vďaka BOHU, neoslepla som. A veľa čudných vecí. To sem nepatri, len som chcela povedať, že môj strach bol veľký, ale kvôli mame. Kto mal vtedy telefón doma? To boli roky čakania, beznádej. Takže som nemala šajnu, čo je s ňou a čo bude so mnou.
Konečne som dostala nejaký mundúr, košeľu a ísť sa obliecť do kúpeľne, no hrozná vaňa, no strach a čo. Cítila som sa ako v nejakom lágri. V izbe nás bolo neúrekom. Izba bola dosť veľká, strašidelná, nepríjemná. Už ste to čítali, pacientka-rodáčka z Dolného konca, všetko dobre opísala.
Lenže, boli sme tam asi dva dni a prišla veľká vizita a primár na mňa skríkol mojím vlastným menom „HEJ, .......á,“ a zase to isté, no vtedy som dostala strach, som si myslela, že je so mnou tak zle. No on, že „A čo si taká vzácna, že telefóny vyzváňajú, kedy pôjdeš domov?“. Nevedela som, o čo ide, lebo moja mama zrejme ani nevedela moje číslo telefónu do práce, načo, veď nikto sme nemali okolo telefóny. Tak v zamestnaní sa to dozvedeli od lekára, no bolo zle, lebo som mala dosť dôležitú prácu a mala som kľúče od kancelárie, od iných miestností. Bol to vtedy dosť dôležitý úrad a neviem, či som nechala kľúče doma. No, ak boli doma, k nám nikto nesmel ísť, lebo pamätám si, že pred tým, než som vyšla z dverí, dali nám červenú ceduľu, aby k nám nikto nešiel, že infekcia.
Tie denne vizity a testy boli strašné a naozaj len jogurt a jogurt a vraj robený v nemocnici. No bolo to hrozné a denne tie ružové tabletky, nezabudnem, chloramfenicol, tak preto jogurt sme museli jesť. Žiadne jedlo sme nedostávali, čo by sa dalo jesť, ale aj tak, ja som nemala žiadnu chuť. Po niekoľkých týždňoch sme mali dovolenú návštevu, ale na veľkú vzdialenosť. My sme sa mohli pozerať cez zatvorené okná a naši blízki boli ďaleko za plotom, čiže sme sa vlastne ani nevideli.
Týfus sa u každého v našej izbe prejavoval ináč. Niekomu vraj začali padať vlasy, niekto mal bolesti, niekto na zuby. Mne sa zapálili ďasná a zuby ma strašne boleli. Vyzeralo to zle, že musí to ísť von. Museli ma zobrať v špeciálnej sanitke a s dozorom, išla som na BEZRUČOVU ulicu do nemocnice. Mala som strach, určite, veď zuby trhať nie je najlepšie, ešte v stave infekcie. No, bola som blízko mojej prace, nakoľko som robila v úrade neďaleko nemocnice.
Dni ubiehali a stále nič, nikoho neposielali ešte domov, lebo vraj musíme mať ešte test, sondu do žlčníka. Keď som si zmyslela, že mi budú pchať hadičku až do žlčníka, bolo mi psychicky aj fyzicky špatne. Tak už skoro všetci v izbe boli a prišiel rad na mňa. Žiaľ, prvý pokus zlyhal. Myslela som, že aj žalúdok vypľujem, prepáčte za výraz. Druhý pokus zlyhal, no tretí s pomocou BOŽOU bol úspešný.
Predstavte si ležať na pravom boku, dali vankúš pod rebrá, aby sme boli nejako nahnutí. Hrôza, na kraji postele hadica v žlčníku a vedro, lebo čo dolu a kvapkalo tam, všetko možné farebné, žlč a trvalo to 2 hodiny, kým všetko nevyjde, nakoľko vraj bacil týfusový sa rad schová v žlči a ten človek nemusí mať týfus, ale môže ho roznášať. Keď bol výsledok negatívny, tak potom sa plánovalo pacienta prepustiť.
Mám ešte jednu príhodu, ktorú som nepovedala. Po štyroch týždňoch jogurtových nám dali nejakú normálnu večeru. Viem, že to bola ryža a nejaké hovädzie dusené na šťave, asi 3-4 kúsočky mäsa. To neskončilo dobre so mnou. Keďže som nemala žiadnu normálnu stravu, tak to bolo chutné, si myslím, a jedla som to, ale nebolo to veľa a jedla som pomaly. Za nejakú dobu, keď niekto chcel spať, svetlá zhasnúť a spať, v peci sa prestalo kúriť, tak čo sa dá robiť. Keď som si ľahla, môj žalúdok sa čudoval, čo sa deje a začalo mi byť veľmi čudno, išla som rýchle za sestričkou, že asi umieram. Potom som sa vrátila a moja dobrá známa tetina kamarátka Angelika LUKNÁROVÁ, mi začala natierať ruky, že mám čemer, dúfam, že viete , čo to je. Potom sa mi uľavovalo, no na druhy deň mi nebolo všetko jedno. Mala som samé modriny od masírovania vyslabnutého tela. Vypadalo to strašne. Bála som sa primára, že keď dôjde na vizitu, čo mu povieme. Našťastie vizita prešla dobre.
Myslím, že som povedala to podstatné a čo si najlepšie pamätám. Viem, že boli situácie, čo človek prežíval aj v strachu, tak sa snažil to vymazať z hlavy, ak sa to dalo.
Ešte viem, mali sme aj troška zábavu. Ja som všetkých strihala, ktorí to potrebovali. Myslím, že sme sa so susednou izbou dali dokopy raz večer a sme si spravili nejaké divadlo. Boli to týždne čakania a už keď niekto išiel domov, boli sme radi, ale aj smutní.
Každý sa tešil opustiť tie múry, ktorých sme sa báli.
Ale vďaka BOHU sme to prežili.
Gertrúda Viktória Múčková
rodáčka z Račištorfu
0 komentárov:
Zverejnenie komentára