Mala
som asi 10 rokov, keď sa moji vzdialení príbuzní presťahovali na Rendez.
Strýček Karol bol dlhoročný železničiar, takže keď na Rendezi postavili 3-poschodové činžiaky, dostali tam s tetou Annou byt.
Strýček Karol bol dlhoročný železničiar, takže keď na Rendezi postavili 3-poschodové činžiaky, dostali tam s tetou Annou byt.
Z nášho
dvora sme videli ďaleko pod nami presne ich činžiak.
V čase,
keď ešte bývali v Rači, v našom dvore, moja mama musela veľa chodiť do
vinohradov, takže ako maličkú ma vždy dala k tete Anne. Teta Anna bola
krajčírka a mala milióny gombíkov, s ktorými som sa u nej hrávala. Vraj som
bola veľmi dobré decko a milú tetu Annu som volala moja prvá mama.
Neskôr
sa ich dcéra stala mojou birmovnou, čiže už sme boli príbuzní. Potom sa ich
dcéra vydala za bratanca mojej mamy, takže sme boli ešte bližšia rodina.
Na jar
v marci 1953 sa mojej krstnej narodila dcéra. Vtedy som mala asi 12 rokov.
Neviem, či mal v tej dobe v Rači vôbec niekto telefón. Takže ako ináč,
oznámiť tete Anne, že majú vnučku, poslali na Rendez mňa.
Bol už
podvečer, tak som si zobrala na pomoc susedku, ktorá mala 8 rokov. Bola som
hrdá, že som niesla takú dôležitú novinu. Na Rendez sme šli cez pasienok.
Nikomu vôbec neprišlo ani na myseľ, že by sa nám cestou mohlo niečo stať.
Teta
Anna Bolgáčová bola veľmi dobrá osoba. Ísť k nej na Rendez v nedeľu po
obede na návštevu, to bol zážitok. Krásny byt, voda, kúpeľňa, záchod, výška 3.
poschodie, ale bez výťahu. Bola to jednoducho paráda, krásna veľká špajza,
zavareniny, kvasené hríby, uhorky, zelené paradajky. Pre mňa to bolo úžasné.
Ešte
väčší zážitok bol, keď som si mohla zobrať strýčkov Karolov bicykel. To bolo
moje hobby, veľmi rada som sa bicyklovala.
A úplne
najväčší zážitok som mala, keď ma zavolali na prázdniny. Bola som u nich týždeň
a cítila som sa tam fantasticky. Nebolo to ani more, ani hory, bol to len
Rendez, no pre mňa to bolo, ako keby som bola v siedmom nebi.
Spomínam
si na jednu príhodu, vtedy ma asi strážili všetci anjeli.
Strýc
Karol a teta Anna bývali na poslednom poschodí, ďalej už boli len schody
hore, asi na strechu. Tak v polovičke bolo maličké okienko, guľaté, vždy
otvorené. Ja, ešte nie veľmi veľká, som sa pichla do okienka. Polovičku tela
som mala vonku a nohy dolu. Nikto nevedel, že tam chodím, a ja som vtedy
netušila, že by to mohlo skončiť aj ináč.
Takže
to je zopár spomienok, čo pre mňa Rendez znamenal. Týždeň prázdnin, krásne
prostredie a hlavne dobrá teta Anna. Nikdy nekričala, vždy bola ku nám všetkým
veľmi milá.

0 komentárov:
Zverejnenie komentára